Nikdy sa nevzdávaj

Môj príbeh s alkoholom sa začal písať, keď som si otvorila fľašku vína kvôli tomu, že som mala nízky tlak, ktorý som chcela liečiť. Pohárik mi začal robiť spoločnosť, keď bol manžel na týždňovkách. Nezastavili ma ani moje dve deti vo veku 3 a 10 rokov. Vedela som, že je tu moja mama, ktorá sa napriek vyhrážkam o ne vždy postará.

V práci som sa vyhovárala na nezhody v manželstve u lekára na rôzne alergie. U doktora som si po telefóne overovala či som závislá, keď sa mi trasú ruky.

Cítila som, že to nieje v poriadku, ale nevedela som, ako z toho von. Na ambulantnej liečbe som zapíjala antabus a keď som prestala piť, že si s tým poradím sama dostala som epileptický záchvat.

Bol to pekelný kolotoč, lebo som nedokázala žiť bez drogy ani s ňou.

Mama mi prehľadala celý byt, ale moje skrýše s fľaškami mali miesta, pri ktorých sa rozum zastavuje. Opakovane som odmietala liečbu až v jeden deň si manžel zbalil veci a odsťahoval sa.

Bolo to pre mňa, akoby sa mi zrútil svet. Súhlasila som s liečbou, ale len preto, aby som si na liečení oddýchla a aby som si opäť vládala ísť nakupovať fľašky do obchodu.

Neverila som, že je možné zbaviť sa tej túžby a potreby piť. Videla som sa pri kontajneroch, kde môj život skončí.

Ako 29 ročná som nastúpila na 17 týždňovú liečbu v Lojoviciach /ČR/, kde som sa v režimovej liečbe učila ako to všetko v hlave funguje, čo znamená trvalá a dôsledná abstinencia, ako sa situácie dajú riešiť bez alkoholu, dôležitosť suchej domácnosti /bez alkoholu/, prečo je pre mňa dôležitý režim, ako si vytvoriť z domu bezpečné prostredie, prečo sú dôležité klubové stretnutia a doliečovanie a …

Vykročila som do nového života s túžbou prežiť 24 hodín bez alkoholu. Potom to bola túžba po mesiaci, polroku, roku. Všetko čo nám na liečení hovorili fungovalo a ja som to všetko dodržiavala. Navštevovala som kluby, chodili sme celá rodina na rodinné terapie, začala som pomáhať druhým v tom, čo som sama prežila.

Pred liečbou som sa modlila a prosila o pomoc, teraz viem, že to boli slová do vetra. Teraz už viem komu ďakujem a som vďačná za to, že som bola pod Božou ochranou aj keď som tomu plánu vtedy nerozumela. 

Pred alkoholom mám rešpekt a viem, že napriek 30 ročnej abstinencii stačí jeden pohárik a stratila by som svoju slobodu – že teraz nemusím piť.

Mojim príbehom by som chcela povzbudiť k tomu, aby sme sa nevzdávali, bojovali, hľadali – abstinencia stojí za to.

Viera