V dôsledku nadmernej konzumácie alkoholu dochádza v organizme k určitým zmenám. Pokiaľ sa z toho vyvinie chorobná závislosť a postihnutý stratí schopnosť svojimi vlastnými silami zvládnuť cestu späť, prichádza na rad liečba. Liečba však nevedie k odstráneniu poruchy spôsobujúcej zmenu v kontrole, ani k vyliečeniu chorobného stavu. Dosahuje iba uzdravenie – stratu príznakov choroby. Pre udržanie tohto zdravotného stavu je potrebná a nutná bezalkoholová diéta – trvalá a dôsledná abstinencia. Vzdanie sa alkoholických nápojov po celý život a v akomkoľvek množstve. Táto požiadavka je bez problémov splnená u diabetika, ale u závislosti od alkoholu je jednou z najťažšie vytvoriteľných. Je však známe aj to, že porušenie tejto diéty u diabetika nemá tak rozsiahle a rýchlo nastupujúce dôsledky ako  u závislosti od alkoholu. 

Pre úspešné zvládnutie liečby u alkoholovej závislosti, ako popisuje Heller (1996) chýba veľmi dôležitý predpoklad, a tým je náhľad choroby, náhľad nutnosti liečby a s tým úzko súvisiaci i náhľad vhodnej liečby.

Len blízki rodinní príslušníci  poznajú skutočný rozsah dôsledkov  chýbajúceho náhľadu. Len tí, ktorí so závislým človekom žijú, vedia o nekonečných snahách presvedčiť ho o jeho chorobe. Len oni vedia, ako je ťažké povedať závislému, že problémy s drogou už plne vyplnili celý jeho obzor a predovšetkým to,  že ich aktivity nie sú namierené proti osobe závislého, ale proti jeho chorobnej závislosti od alkoholu. V tejto dobe je to skutočne zápas o život člena rodiny, ktorý vyžaduje nekonečnú trpezlivosť, obetavosť a pevný vzťah.

Nie vždy má závislý to šťastie, že má okolo seba niekoho, kto týmito vlastnosťami disponuje. Bohužiaľ často nestačia k záchrane života všetky vymenované vlastnosti a závislý prekročí hranicu, od ktorej je ešte cesta späť a choroba prechádza do chronickej fázy. Neliečiteľná chronická forma vlastne pre človeka znamená odchod zo života ďaleko pred biologickou smrťou. On sám stráca schopnosť vnímať a posudzovať svoj zdravotný i sociálny stav. Jeho okolie  vedľa neho prežíva však nesmierne ťažké obdobie, kedy smrť závislého od alkoholu je často vyslobodením pre obidve strany.

Výstižne to uvádza Heller a kol. (1996), ktorý hovorí, že závislosť je vlastne choroba, ktorá má vo svojej kolíske nezodpovednosť a „neukáznenosť“. Táto sa vyvíja postupne, veľmi ťažko sa lieči a nezriedka končí predčasnou smrťou za dramatických okolností, ktoré zasahujú predovšetkým rodinu. Vzhľadom k chýbajúcemu náhľadu zostáva na rodine najťažšia úloha – presvedčiť závislého od alkoholu o nutnosti liečby.

Liečba môže byť dobrovoľná, alebo nútená. Nútená liečba môže byť v súčasnosti nariadená iba súdom v súvislosti s trestným činom. K odvykacej liečbe teda môže pacient nastúpiť po dobrovoľnom rozhodnutí. Tých pacientov, u ktorých zostáva i v rozvinutej závislosti aspoň zvyšok schopnosti racionálnej úvahy, a tým schopnosti rozhodnúť sa pre liečbu, je veľmi málo. Nie je ani veľa rodín, kde cez všetky kolízie a beznádejné situácie zostane ochota a trpezlivosť pomoci závislému do liečby.