Doliečovanie svojím  slovným významom naznačuje, že po skončení základnej liečby nasledujú ďalšie aktívne postupy k dosiahnutiu a udržaniu úzdravy. 

Prečo však je doliečovanie dôležitou súčasťou liečby?

Ak sa budeme pozerať na závislosť ako na rozmar s presvedčením, že keby dotyčný chcel, tak nepije, musí nám doliečovací program pripadať ako prebytočný luxus. Pravdou však je, že závislosť je choroba, ktorá človeka ohrozuje na živote. V tú chvíľu je liečba nutná a vynaložené prostriedky na liečbu sa zhodnotia, alebo dá sa povedať, že sa vrátia, keď investujeme i do doliečovania.

Ústavná liečba sa ukazuje ako veľmi dôležitý základný vklad, bez ktorého je pre závislé osoby v pokročilom štádiu závislosti neľmi nepravdepodobné, že sa im bude dariť v abstinencii. Tento základný vklad sa  však zúročí až ďalšou investíciou vo forme doliečovania. Bez účasti v doliečovacom programe je nevyhnutné vracať sa späť do ústavnej liečby na dobu hospitalizácie obvykle dlhšie ako 4 týždne. Pokiaľ pacient investuje tieto 4 týždne vo forme doliečovacieho programu, má asi 70% pravdepodobnosť dodržania abstinentského životného štýlu, a  tým i vlastnej prosperity v živote, ako to uvádza Heller a kol., (1996). Za najnutnejšie môžme považovať zvládnutie typického príznaku tejto choroby – recidívy abúzu. Prax ukazuje, že pokiaľ pacient neudržuje kontakt po ukončení liečby, je veľmi ťažko nadviazať kontakt v dobe recidívy abúzu, a tým nie je možný rýchly návrat do liečby. Dochádza tak k veľkým škodám na zdraví a v sociálnej sfére, ale i k zbytočnému predlžovaniu ďalšej liečby. O tom všetkom sa rozhoduje v priebehu liečby, kde prebieha najdôležitejšia časť psychickej zmeny – tvorba náhľadu choroby.

Doliečovacie obdobie v zásade začína v dobe, keď z organizmu pacienta odíde droga a odstránia sa následky jej pôsobenia na psychické i somatické zdravie pacienta. Prvoradou úlohou liečby je vytvorenie náhľadu choroby a nutnosti trvalej a dôslednej abstinencie spolu so základmi triezveho životného štýlu. Táto zmena je ziskom len v prípade vlastného rozhodnutia a presvedčenia.

Nie všetci pacienti, ktorí sa do ambulantného, alebo ústavného liečenia dostanú, tiež tento stav dosiahnu. Ako u alkoholu, tak i u ostatných drog sa časť pacientov nedokáže s požiadavkou trvalej a dôslednej abstinencie zmieriť. Ich organizmus už nie je ochotný bez trvalého užívania návykovej látky fungovať. 

Ak sa na to pozrieme očami závislého od alkoholu, tak počas liečby sa dostal do dobrého somatopsychického stavu a je rozhodnutý dodržať bezdrogovú diétu ako náhradu. Tento stav je výsledkom pomerne značného pacientovho úsilia pri využítí podmienok a ponuky liečebného programu.

Veľmi často má závislý pacient dojem, ba skoro až potrebu, že jeho úsilie si zaslúži ocenenie. Tu vzniká jeden z najčastejších rozporov medzi závislým a ostatnými členmi rodiny. Ostatní členovia rodiny pristupujú k závislému približne s rovnakými požiadavkami – potrebujú oceniť ich aktivity a úsilie, ktoré vynaložili, aby sa člen rodiny rozhodol pre liečbu.  Potrebujú byť ocenení, že zvládli zotrvať pri závislom napriek všetkým ťažkostiam s tým spojených. Stretávajú sa teda dve strany, ktoré od seba vzájomne požadujú ocenenia. Bohužiaľ, však nie je nikto, kto by bol ochotný ocenenia poskytnúť. Samozrejme, že sa obidve strany domnievajú, že to má urobiť tá druhá a práve preto sa dostávajú najprv do drobných, neskôr do väčších konfliktov.

 Rodina zo situácie odvodzuje záver, že sa toľko snažili pred liečbou o celý chod rodiny,  dokonca i počas liečby. Závislý má v hlave podobnú myšlienku, že sa zúčastnil náročnej liečby, dostal sa zo závislosti, stálo ho veľa síl a nič sa nezmenilo. V prípade, že príde recidíva abúzu,  potom sa už len potvrdia obom stranám ich stanoviská a komunikačné cesty sa obvykle pevne uzatvárajú.

Dá sa povedať, že človek sa po liečbe vracia do rovnakého prostredia, z  ktorého odišiel. I tu je rozdiel v prianiach obidvoch strán. Závislý potrebuje zásadne zmeniť  svoj životný štýl v podmienkach, ktoré pred liečbou ovplyvniť nedokázal a teraz je to základná podmienka jeho ďalšej prosperity. Okolie má naopak tendenciu  nič nemeniť, závislý člen nech abstinuje, poprípade by bolo lepšie, keby mohol trochu piť v spoločnosti.                 

Tu vidíme, aká dôležitá a nevyhnutná je spolupráca celej rodiny pri doliečovacom programe. Rodinní príslušníci veľmi často považujú obdobie po liečbe za koniec útrap, ktoré ich sprevádzali v dobe rozvoja závislosti a nemajú už ochotu, prípadne silu ďalej sa adaptovať na prichádzajúce zmeny. To platí i pre zmeny prinášajúce zlepšenie komunikácie, prípadne súžitia.

Prvý rok po liečbe je obdobím, v ktorom sa  rozhoduje o dosiahnutie zmeny v životnom štýle s bezalkoholovou diétou a táto zmena je náročná ako pre závislého, tak i pre jeho okolie. Je to obdobie zásadnej zmeny v osobnom živote. V dobe vývoja návyku sa pitie stalo nielen potrebou pre bunkový metabolizmus, ale tiež stereotypnou odpoveďou na riešenie životných problémov. Takýto stereotyp sa dá odstrániť len náhradou za stereotyp iný.

Stereotyp odpovedí napitím je potrebné nahradiť stereotypom abstinencie. Je to proces, ku ktorému je vedľa ochoty a schopnosti nutný systém. Zdalo by sa, že ide o jednoduchý krok, ku ktorému stačí rozhodnutie. Pre závislého však je to zmena vyžadujúca veľkú investíciu síl a ešte veľkú pomoc okolia,  aspoň vo forme trpezlivosti a ocenenia.

K tomu, aby potrebný krok dokázala realizovať osoba závislá, i jej rodina, prípadne širšie okolie, je v prvom roku abstinencie potrebný najintenzívnejší doliečovací program a to vo forme ako ambulantnej, tak ústavnej. (Heller, 1996)

V ústavnej forme sú krátke, obvyklé týždenné hospitalizácie abstinujúceho pacienta označované ako opakovačky, alebo posilovačky. Pacient sa vráti do liečebne a naberie nové sily do ďalšej abstinencie.  Rieši si tam prípadné vzniknuté záťažové situácie.  Charakteristikou ambulantnej formy doliečovacích programov sú individuálne a skupinové formy psychoterapie vrátane socioterapeutického klubu.