Závislý človek sa po liečbe vracia do rovnakého prostredia, z akého odišiel pred liečbou. Práve v tomto čase je nevyhnutná spolupráca a podpora rodiny, partnera, detí, kolegov v zamestnaní i priateľov. Veľmi zrozumiteľne po rokoch to popisuje Heller (1996).
Veľmi dôležitou súčasťou v prvom roku abstinencie je venovanie priestoru a pozornosti manželskej terapii. Pokiaľ sa závislý plne venuje presadeniu zmien v životnom štýle, postupne sa vytvára tlak potreby zmeniť životný štýl i pre ostatných členov rodiny. Preto ku koncu prvého roku doliečovania, kedy už býva zmena v životnom štýle pacienta pravdepodobne vážna, uvedomujú si i ostatní členovia rodiny, že je nutné sa tejto zmene prispôsobiť. To vyžaduje rozhodnutie a investíciu energie do systému. V tomto momente sa časť partnerov rozhoduje, či je pre neho táto investícia reálna a úspech pravdepodobne nádejný. Stáva sa, že dôjde i k rozpadu manželstva práve preto, že partner nemá pochopenie pre nutnú zmenu, alebo je pre neho prosto neprijateľná. Manželstvo akoby nemohlo existovať ako s drogou, tak i bez drogy. Preto je manželská terapia v tomto období veľmi potrebná najmä pre obnovu komunikácie a vzťahov.
V druhom roku abstinencie, kde všetci členovia rodiny majú dôvod pochváliť sa za usilovnú prácu na novom životnom štýle rodiny opäť zistia, že situácia je približne rovnaká, ako pred niekoľkými rokmi – pred rozvojom závislosti. Rodina sa vracia približne na rovnaké miesto, kde sa rozhodovalo o tom, či sa situácia vyrieši aktívnym spôsobom, alebo sa na odstránenie problémov použije droga. V tomto období je veľmi dôležitá odpoveď na otázku, či to má zmysel začínať úplne odznova a ešte k tomu ťažším spôsobom, ktorý sa niekedy javil ako nemožný.
Heller (1996) ďalej popisuje, že v priebehu približne dvoch rokov prebiehajú najvýznamnejšie zmeny a zároveň je nutné najviac investovať. V tomto období teda prevažujú starosti a obtiaže nad radosťami a úspechom. Tento stav pociťuje celá rodina, preto trpezlivosť a poskytnutie priestoru je najdôležitejší atribút. Je to ťažké predovšetkým preto, že všetci zúčastnení majú mnoho negatívnych skúseností a často už trpia stratou dôvery a optimizmu. Vedľa toho často dochádza k recidíve abúzu, návykovej látky a celý proces sa opakuje od začiatku. Preto je doliečovací program s cieľom udržania dobrého psychického i somatického stavu nesmierne dôležitý.
V tomto druhom roku je vhodné zaradiť do rodinnej terapie aj deti. Deti sú často najvytrvalejšími členmi v rodine, ktoré popierajú pre seba, ale aj pre svoje okolie následky závislosti svojho rodiča. Pokiaľ však vidia výsledky liečebného programu na prosperujúcom rodičovi, stávajú sa z nich najpoctivejší pomocníci a spolupracovníci. Tiež somatický stav
sa stále zlepšuje. Doba dvoch rokov sa považuje za dobu, počas ktorej sa väčšina porúch upraví. Je síce pravda, že i po dvoch rokoch sa ešte stretávame so zmenami, sú to však akoby malé zázraky.
Dvojročné doliečovacie obdobie zaistí teda základné životné podmienky pre zmenený životný štýl. Je výhodné absolvovať program obsahujúci opakovačky s hospitalizáciou i ambulantné formy psychoterapie a socioterapie s pokračujúcou farmakoterapiou, ak je to nutné. Opakovací pobyt slúži predovšetkým k udržaniu, prípadne obnoveniu motivácie k dodržaniu trvalej a dôslednej abstinencie. Ďalej potom poskytuje možnosti riešiť problémy, ktoré v tomto náročnom období vznikajú, a ktorých riešenie je bez odborníkov málo úspešné. Domnienka o jednoduchosti možnej pomoci je veľmi rozšírená a mnoho „odborníkov“ sa cíti byť dostatočne kvalifikovaných k pomoci závislým. (Heller, 1996)
Od tretieho roka abstinencie sa už môžme zaoberať skôr udržiavaním stávajúceho zdravotného stavu a životného štýlu. Pribúda ocenení a postupne prevažujú nad pocitom menejcennosti, životného neúspechu, či spoločenského odsúdenia. Zostáva však nutnosť udržania kontaktov s problematikou závislosti, a preto sa doporučujú tzv. udržiavacie dávky doliečovacieho programu. Je výhodné, ak je špeciálne orientovaný na tých, ktorí dlhšiu dobu abstinujú. V ambulantnej forme ide o individuálnu a skupinovú psychoterapiu s orientáciou na špeciálne potreby týchto pacientov. Veľmi účinnou formou pomoci v tomto období sú socioteraputické kluby a aktívna vzájomná svojpomoc na podklade princípu – pomôž druhému, pomôžeš sám sebe.
Tretí rok doliečovania, ako uvádza Heller a kol., (1996) je z pohľadu závislého a jeho rodiny rokom, keď sú odstránené následky a možno i niektoré príčiny vzniku závislosti. Ako závislý, tak i rodina museli vynaložiť určité úsilie a dosiahnuť určitých zmien za pomoci intenzívneho doliečovacieho programu.
Dostávame sa do štvrtého roku – doby, kde je už prirodzený návrat do spoločnosti, a tým možnosti návratu k „plnohodnotnému životu“. Nie vždy je tento krok považovaný za potrebný, patrí však k obvyklým „potrebám“ človeka a pocitu sebarealizácie. V túto dobu sa už pacient zbavil svojej dominanty v strate drogy a prechádza do postoja, keď si hovorí, že on už nemusí a ľutuje ostatných.
Návrat k istote a sebavedomiu v spoločenskom dianí s dodržaním diéty je viazaný na rôzne reakcie okolia, v ktorom sa abstinujúci pohybuje, či skôr je nútený sa pohybovať. Dnes je už dosť bežné nenútiť nikoho ku konzumácii alkoholických nápojov, stáva sa obvykle podávať alko i nealko nápoje. Sme však stále spoločnosťou proalkoholovou a abstinujúci ľudia musia prekonávať tento tlak, ktorý nie vždy je bez úskalia.
Najčastejšie sa objavuje pripomienka choroby v podvedomí zabudovanej chuti na drogu. Toto uvádza nielen Heller a kol., (1996), ale popisuje to i Šulák (In.: Janiaková, 2003). Je to chuť, ktorá nie je cítiť na jazyku, je cítiť akoby v celom tele a prejavuje sa rôznym spôsobom. Stretnutie tohto vnútorného stavu s vonkajším spoločenským tlakom je situáciou nebezpečnou a vyžaduje od abstinenta schopnosť aktívneho odmietnutia. To je možné len pri udržiavaní vedomej závislosti a motivácii k dodržiavaniu doliečovacieho programu.
Od šiesteho roku sa dostáva abstinujúci závislý do životného štýlu a spoločenského postavenia, kde už nie je braná do úvahy jeho alkoholická kariéra. Jeho blízke i širšie okolie ho znovu akceptuje ako spoľahlivého a bezpečného partnera, ktorý nevyžaduje zvláštne prístupy a ohľady.