Abstinencia neznamená mať na ružiach ustlané, ale ani sizyfovsky drieť, je to poctivá práca na sebe.

PhDr. Jana Žemličková, PhD.

Sanatórium AT, Bratislava

Spočiatku som sa veľmi čudovala, že skoro všetci pacienti, ktorí sa prídu liečiť, akoby očakávali od abstinencie akýsi mimoriadny zázrak.

Zistila som, že na našej ceste existujú v podstate dva, nazvem ich – hraničné typy zlyhania. Jedni sú tí, ktorí si myslia, že po týždňovej abstinencii už majú „vyfárané“ a tí druhí, ktorí trpia abstinenčnými stavmi, ktorí sa viac-menej ľutujú, týždne a mesiace, až sa na abstinenciu „vykašlú“. Ani z jedného ani z druhého postoja nemôže nikdy vzísť  abstinent.

Prvé čo som nevedela pochopiť je, že niekto, ktorý sa konečne stane normálnym, má s takou „normálnosťou“ problém. Až postupné prenikanie do myslenia závislého mi otvorilo oči, že to vlastne s tou abstinenciou je nejako inak.

Človek, keď zanechá komunikáciu s psychoaktívnou látkou (alkohol, lieky, drogy, alebo aj s psychodeštrukčným správaním, ako sú hry, automaty a dnes, už, žiaľ, aj čokoľvek virtuálne a uchvacujúce), tak sa naozaj stretne, mierne povedané, s katastrofou. Tou  katastrofou je jeho vlastná duša.

Za závislosť sa platí jedna vysoká daň, ktorá spočíva v tom, že každý jeden abstinenčný stav, ktorý človek upokojí alkoholom alebo čímkoľvek iným, vpíše do duše zvláštny druh pokoja. Akoby sa stratila realita, prichádza vnútorné upokojenie, odchádza akýkoľvek chaos a svet akoby sa odrazu stal nirvánou pokoja.

Najlepšie to možno vidieť na alkohole. Prvé hlty človek konzumuje pre „sociálny pokoj“. Aby ho prostredie prijalo, aby netrčal ako nejaký čudák, aby zapadol, aby sa prispôsobil, aby mu bolo kdekoľvek a od čohokoľvek dobre. Až nakoniec zistí, že to je fajn, že sa s tým dá akoby „krajšie“ žiť. Od tej chvíle začne alkohol používať na rôzne účely – na výkyvy prežívania, nálady, preladenia, pokoja. Alkohol, ako každá iná droga má v sebe to čaro, že sa dá zneužívať na rôzne zmeny, ktoré človek získa bez roboty. Stačí zdvihnúť „zadok“ a premiestniť sa do chladničky, špajze, garáže, alebo krčmi, či ku kamarátovi. Stačí nato,  ako sa u nás vraví, tzv. „slovenská hádzaná“ –  s minimálnou námahou, s minimálnym výkonom a je mi fajn!  

Toto zneužívanie u niekoho trvá roky, ba dokonca poznám ľudí, ktorí zneužívajú alkohol roky a nikdy sa od neho nestanú závislí. Dokonca sa v populácii ráta, že takýchto „fiškusov“ je tak okolo 30%. Z týchto sa potom, časom, celkom prirodzene a samozrejme regrutujú „závisláci“. Aj keď ešte dlho potom bojujú o svoju slobodu v nezávislosti a o to ťažšie vzdávajú svoju cestu v prospech zdravia, alebo aspoň prežitia. 

Vstup do rodiny závislých je skrytý a nikto ho nedokáže, najmä v počiatkoch „abúzneho správania“ vôbec identifikovať a v tom momente, keď sa závislým stáva, už vôbec ani pochopiť. Signály z okolia sa ho nedotýkajú. Každý aj ten najväčší faul alebo spoločenský trapas si vie ospravedlniť a zracionalizovať. Dokonca aj prostredie, v ktorom mu najmä kamaráti dokážu, priamo či nepriamo, výdatne pomáhať.

S abstinenciou je to ale celkom iné. Tam kamaráti neexistujú. Tam existuje človek sám so sebou a s terapeutom. Nakoniec príde do klubu a chvíľami má pocit, že mu nikto nerozumie. To je ešte ten lepší prípad. Horšie dopadne ten, ktorí si začne namýšľať, že všetci tam viac pili, porovnáva sa s každým, ktorý to mal „iné“, oveľa horšie,  takže celkom logicky prichádza otázka: „Čo tam vlastne robím?“. Mnoho pacientov takto prežíva prvé týždne v klube. Je to hlboký zásah do emocionálnej štruktúry prežívania človeka.

Stopy pokoja zakódované každým pohárikom sú dramaticky významné. Dokonca niekedy  robia  dojem, že sú trvalé a nezameniteľné. Mnohí pacienti len veľmi ťažko znášajú čo len pomyslenie, že tento druh pokoja už v živote nestretnú. Podľa našich skúseností je práve to dôležité, ako sa s týmto mechanizmom zániku nepravého pokoja dá zmieriť, ako ho potlačiť a nezaoberať sa ním v slabých chvíľach, ktoré nazývame sebaľútosťami.

Sebaľútosť je prenesená túžba po pokoj do aktuálneho TU a TERAZ.

      TU a TERAZ – naša obľúbená rečnícka skratka popisuje chvíľu, ktorú práve, v tomto momente, prežívam. A tu sa samozrejme natíska otázka ako ju chrániť pred cravingom (túžbou).

     Za dôležité v našom Sanatóriu AT považujeme práve – naučiť pacienta rozpoznať ten moment, kedy TU a TERAZ  začne  ovplyvňovať  naše  prežívanie a našu túžbu po „nadštandardnej odmene“.

Je dôležité aby v tejto chvíli závislý neostal sám. Aby mal „po ruke“ nejaký kontakt s kamarátom, s terapeutom, so zariadením, kde sa liečil, ktorému dôveruje. Nenahraditeľnou pomocou závislému je úprimné porozumenie od niekoho, kto rozumie závislosti.

       A tak sa postupne učíme poznať nástup impulzívnej zmeny nálady a prijmeme tézu, že pre abstinenciu, jednoducho povedané, musím niečo urobiť. To znamená, že nemôžem sedieť a čakať, že craving sám od seba pominie, že mi bude bez aktivity dobre, že nebudem ohrozený a že ďalšie a ďalšie dni strávim už len v šťastí a pokoji.

Myslieť si, že impulzy návratu k droge odznejú /najlepšie navždy/ , je ilúzia.

Impulzy pochádzajúce z túžby po naplnení dependentného ega nemusia skončiť nikdy. Potom sa stane to, čo človek najmenej chce. Zrecidivuje aj po rokoch. My máme skúsenosti s recidívou po dvadsiatich ôsmich rokoch. Pacient to racionalizoval nasledujúco: „Kašlem na takú abstinenciu, keď sa každý deň musím niečoho vzdať!“

Veľmi nebezpečné je posilňovanie si svojho ja tým, že si pri cravingu poviem, že „mňa nedostane!“ Významne to posilňuje sebavedomie, ale nebuduje systém mentálnej slobody. Neustále sa to vracia, až jedného dňa to vlastné ja „nemá už kam rásť“ a vtedy príde zákonite k nešťastiu.

Je dôležité sledovať, či v TU a TERAZ nevzniká nejaký nedefinovaný, neurčitý a neformulovateľný hlad po zážitku. Je to pocit prázdnoty z bezprogramovosti. Preto abstinujúci si na každú chvíľu musí poskladať program podľa svojich potrieb, podľa vlastných  hodnôt a podľa záujmov. Je niekedy veľmi ťažké vrátiť sa k svojej pôvodnej záujmovej sfére, avšak návšteva u terapeuta určite mnohému napomôže.

Nie je žiadnou hanbou vo chvíľach, keď cítim, že neviem zvládnuť TU a TERAZ, požiadať liečebňu kde som sa liečil (alebo aj najbližšiu psychiatriu) o urgentnú hospitalizáciu. Niekedy stačí čo len jeden deň medzi kamarátmi a život dostane celkom inú farbu. Každá recidíva z nezvládnutého TU a TERAZ posúva závislého k nedôvere v liečenie, dokonca vytvára pocit neliečiteľnosti a tým, celkom mimovedome, k posilneniu rozhodnutia pokračovať v komunikácii s drogou. Tieto opakované recidívy sú veľmi často motiváciou k suicidálnym myšlienkam.

Ak sa niekomu nedarí korigovať prežívanie v TU a TERAZ potrebuje urgentný kontakt a mal by vyhľadať prvú pomoc. Môže to niekedy začať len nepatrným  zľahčovaním, alebo aj vzdorom či celkovo,  neprijatím diagnózy. V najľahšom prípade nemá vedomosti o tom, aké je dôležité vedieť ovládať svoje prežívanie v každej chvíli a ako to možno dosiahnuť.

Neriešené TU a Teraz je hrobom pre abstinenciu.

Súvisí väčšinou s nesúhlasom s výkonmi počas abstinencie, s konfliktným programom, s ignorovaním choroby ako absolútnej autority, s odmietaním klubu, pri neschopnosti tvoriť a s  neproduktívnym postojom s racionálnym programovaním cieľov bez motivácie (nereálne konštrukcie) a pod.

Možno sa niekomu vidí TU a TERAZ priveľmi zložité na riešenie. No v skutočnosti je to najjednoduchšie riešenie slobody v myslení, v pocitoch, a čo je najdôležitejšie, v správaní. Riešenie programu v každej chvíli znamená získavať zručnosti, lásku od všetkých, ktorých mám rád alebo rada, ocenenie seba samého za výkon a odmena po ktorej túži moje ego.

Na tejto ceste poznania stretne človek toho najdôležitejšieho – seba!